Počas dvoch rokov, ktoré Anne strávila v úkryte, pravidelne si znovu čítavala a robila zmeny v jej dnes preslávenom denníku. V istom okamihu však dve stránky textu prelepila hnedým papierom, čím sa stali neskôr pre bádateľov nečitateľnými. Odborná verejnosť tak strácala možnosť oceniť ďaľšie Annenino písanie ako neoceniteľný dokument mladej obete holokaustu. Nedávno vedci pomocou digitálnej technológie na spracovanie obrazu dokázali dekódovať ukryté stránky.
Múzeum Anne Frankovej v Amsterdame oznámilo tento týždeň, že stránky obsahujú „päť preškrtnutých fráz, štyri „neslušné“ vtipy a 33 riadkov o sexuálnej výchove a prostitúcii.“ Anne (Anna) napísala tieto stránky 28.septembra 1942 asi dva mesiace po tom, ako sa spoločne s rodinou ukryli v dome, kde jej otec mal kancelárie, v nádeji, že uniknú nacistickej perzekúcii. Anne v tom čase mala 13 rokov.
„Použijem túto poškodenú stránku, aby som napísala „neslušné“vtipy,“ napísala Franková podľa múzea. „Muž mal veľmi škaredú ženu a nechcel mať s ňou vzťah,“ hovorí jeden z vtipov, podľa Mika Cordera z Associated Press. „Jedného večera sa vrátil domov a uvidel kamaráta v posteli so svojou ženou a muž povedal:“ On dostáva a ja musím!!! “ V ďalšom vtipe Anne vpitkuje: „Vieš, prečo sú nemecké dievčatá Wehrmachtu v Holandsku? Ako matrac pre vojakov. „(Wehrmacht bol názov nemeckých vojenských síl.)
„TENTO DENNÍK MÁ V MNOHOM OVEĽA VÄČSIU HODNOTU NEŽ AKÝKOĽVEK HISTORICKÝ DOKUMENT.“
HET PAROOL, 1946
Potom sa presunie na záležitosti sexuálnej výchovy a adresuje svoje slová hypotetickej druhej osobe. „Občas si predstavujem, že by niekto mohol prísť za mnou a požiadal by ma, aby som ho informovala o sexuálnych záležitostiach,“ píše. „Ako by som to mohla urobiť?“
Anne obsiahla aj menštruačné cykly. Napísala, že keď sa mladá žena dostane do tejto fázy, to by malo byť „znamením, že je zrelá na to, aby mala vzťah s mužom“, ale dodala, „neurobí tak samozrejme pred tým, než sa vydá,“ hovorí Mike Corder z AP.
Pokiaľ ide o prostitúciu, Anne sa domnievala, že „všetci muži, ak sú normálni, chodia so ženami, ženám sa páči ak ich oslovia na ulici a potom idú spolu.“ „V Paríži majú na to veľké domy,“ dodáva Corder. „Otecko tam bol.“
Aby dešifrovali slová teenagera, vedci odfotili utajené stránky počas analýzy denníka v roku 2016. Na odhalenie slov, ktoré boli skryté viac ako 70 rokov, použili softvér na spracovanie obrazu. Obsah novo odkrytých stránok nie je osobitne jedinečný; Franková písala často a úprimne o sexuálnych záležitostiach v iných častiach svojho denníka. Ale Peter de Bruijn, seniorny vedecký pracovník Huygensovho inštitútu pre históriu Holandska a účastník v tomto novom výskume, hovorí, že dešifrované texty ukazujú, ako sa Frankovej začalo rozvíjať jej literárne vyjadrenie. „Začína s imaginárnou osobou, ktorej hovorí o sexe, tak že si týmto vytvára akési literárne prostredie, aby napísala o téme, s ktorou sa možno necíti dobre, komfortne.“
Pokiaľ ide o to, prečo Anne zakryla stránky, vedci si myslia, že sa mohla domnievať, že ich sama neskôr upraví. Ako teenagerka počula v rozhlase, že holandská vláda v exile vydáva rukou písané záznamy o živote pod nemeckou okupáciou a dúfala, že jedného dňa predloží knihu založenú na svojich denníkoch. Je však tiež možné, že jednoducho nechcela, aby jej otec alebo ktorýkoľvek iný obyvateľ ich úkrytu zhliadol jej jasnejšie úvahy.
„… podarí sa mi niekedy napísať niečo veľké, bude zo mňa niekedy novinárka alebo spisovateľka? Dúfam v to, ach, tak veľmi v to dúfam, veď keď píšem, dokážem zachytiť všetko, svoje myšlienky, svoje ideály, svoje predstavy.“
Anne Franková, 5. apríl 1944
„Každý, kto číta pasáže, ktoré sa teraz objavili, nebude schopný potlačiť úsmev,“ uviedol vo vyhlásení Frank van Vree, riaditeľ holandského inštitútu pre vojny, holokaust a štúdium genocídy. „Neslušné“ vtipy sú medzi rastúcimi deťmi klasikou. A sú dôkazom toho, že Anna so všetkými svojimi darmi bola predovšetkým aj obyčajné dievča. “
Anne Franková napísala svoj denník v čase, keď sa spoločne s jej rodinou počas druhej svetovej vojny skrývali viac ako dva roky až do 4. augusta 1944. Ich úkryt bol objavený a boli deportovaní do Osvienčimu. Iba Annin otec, Otto Frank, vojnu prežil. Anne a jej sestra zomreli v tábore Bergen-Belsen. Anne mala v tom čase 15 rokov.
„JEDNO Z NAJDÔLEŽITEJŠÍCH SVEDECTIEV HOLOKAUSTU.“
DEUTSCHE WELLE
Po skončení vojny Otto Frank zverejnil denník svojej dcéry, stal sa symbolom nádeje a odolnosti, bol preložený do desiatok jazykov. Dom, v ktorom sa skrývali Frankovci, sa zmenil na múzeum, ktoré je jednou z najobľúbenejších turistických atrakcií v Amsterdame.
Denník Anny Frankovej je v súčasnosti považovaný za pomník nezničiteľnej povahe ľudského ducha. Jej životný príbeh poznajú milióny ľudí na svete.
